Srpen 2011

Super Trhlej Naruto Fan Flash 2

27. srpna 2011 v 17:32 | T@ňulka Kaulitz
Hahaah som sa nasmiala ked som to kukala prvi raz tak sa zasmejte tiez

Dve srdcia a jeden kunai

23. srpna 2011 v 20:54 | www.shounenaifanfiction.blog.cz

Dve srdcia a jeden kunai

Nikdy som si ani nepomyslel, že by som mohol niekoho milovať, nieto že by niekto mohol milovať mňa. Je to nádherný pocit, mať niekoho. Vracať sa domov a vedieť, že tam na vás čaká s otvorenou náručou a úsmevom na perách. Objíma vás a šepká slová na uvítanie. Hovorí, že je večera na stole a že by ste si mali pohnúť, lebo vychladne. A vy sa tiež usmievate. Vaše srdce horí láskou a túžbou, byť neustále s vaším vyvoleným.
V ten večer, keď som sa vracal domov, som rozmýšľal. Nad ním. Nad Narutom. Toľko toho obetoval, toľkého sa vzdal, aby mohol byť so mnou... Keď som prišiel o Shukaku a nebol taký silný ako predtým, ostal so mnou, aby ma chránil. Vzdal sa všetkých svojich snov a priateľov, len aby našiel to, čo každý hľadá. Lásku. A tou som bol ja. Ja, hnusný démon, odporný netvor, ktorého sa všetci stránili, ale ku ktorým som si neskôr našiel cestu... Tak veľmi mi pomohol... Chceli mi zobrať post Kazekageho, lebo som stratil svojho démona. On ma ochránil, bil sa za mňa znova a znova, až kým sme všetkých nepresvedčili... A čo mu bolo odmenou? Ja? Moja láska? Možno... Ale tiež choroba. Choroba, čo ho zožiera zvnútra, spôsobuje mu bolesť a každým dňom stráca viac a viac síl. Keby nebolo Kyuubiho, už by bol dávno mŕtvy. Ale on je tu a bojuje. Znova kvôli mne. Hovoril, že ma nechce stratiť, že preňho znamenám všetko. Hovoril všetky tie slová, robil všetky tie gestá, len aby ma presvedčil, že je to nie je až tak zlé. A predsa sa mu v očiach odrážala bolesť. Vedel, čo príde a vedel som to aj ja. Nevedeli sme však kedy ani kde a tak sme sa snažili každú chvíľu stráviť spolu...
Ten deň som musel ísť na chvíľu preč...
Ten večer som sa vracal domov, kde na mňa mal čakať. Neostal v nemocnici... Bolo by to zbytočné...
Odomkol som dvere a kráčal rovno do spálne. Ležal v posteli, zakrytí po pás. Vyzeral... vyzeral, že len spí... Pristúpil som bližšie. Chcel som ho pohladiť po jeho chorobou bledej tvári a zašepkať, že som sa k nemu vrátil. Že môžeme byť opäť spolu. Avšak jeho tvár bola chladná, jeho hruď sa nedvíhala, jeho oči sa neotvorili a neodhalili ich modrý lesk, jeho pery sa nezvlnili do jemného úsmevu, ako vždy keď ma videl... Už nikdy viac. Bol mŕtvy a ja som umrel s ním. Moje srdce... Cítil som sa akoby mi zťažklo a vypadlo von z hrude. Na mojej tvári sa po toľkých rokoch znovu objavil slzy. Bol preč. Môj zmysel života nenávratne zmizol. Odišiel a moju dušu a si vzal so sebou. Všetko skončilo, nič nemalo zmysel, už na ničom nezáležalo. Zohol som sa a naposledy ho pobozkal na jeho chladné pery. Objal som ho a mačkal ho v náručí, ako keby som mohol jeho telo opäť zohriať, priviesť ho späť. No to nemôžem...
Môžem však ísť za ním!
Keď ma napadla táto spásobná myšlienka, neochotne som Naruta pustil a vybral z pod vankúša kunai, čo tam mal schovaný pre každý prípad. Bodol som sa do miesta, kde som ešte pre okamihom mal srdce, no teraz tam je len kus kameňa, neživá hmota, ktorá je tam len na príťaž. Tá zradná vec, čo bije. Ktorá mi pumpuje krv do celého tela a núti ma nadýchnuť sa znova a znova, aj keď mi to spôsobuje bolesť...
Akoto, že ja žijem a on je mŕtvy? Ten, ktorý pomáhal každému a z nepriateľov robil priateľov? Prečo on, tá najčistejšia bytosť na tomto svete, musela zomrieť takýmto spôsobom? Vždy si tak prial byť so mnou do konca života. Prečo mu to bolo odoprené? Jeho jediné prianie? Jeho jediná túžba?
Bodol som sa a tá zradná, teplá krv mi vystrekla na ruku.
Bodol som sa znova a zatmelo sa mi pred očami.
Bodol som sa po tretí raz a naposledy a klesol som na Narutove mŕtve telo. Hľadel som na neho a cítil som ako mi život rýchlo odteká preč. Ďaleko... Nenávratne...
Zatvoril som oči... a naposledy vydýchol...
Najprv tma, potom svetlo...
A jeho hlas.
Našiel som v sebe nádej. Uvidím ho? Je tu?
Znova ma volá...
Beží za jeho hlasom.
Vidím ho... Máva na mňa.
Rozbehnem sa ešte rýchlejšie a skočím mu do otvorenej náruče.
Domov je tam, kde máš srdce... A ja som konečne doma...

A je po santovi

23. srpna 2011 v 17:24 | www.naruto-fans-online.blog.cz
Dnes sú Vianoce. V Akatsuki sa všetci tešia na Santum keď im konečne doniesie darčeky. Až na Deidaru, pretože ten vie, že Santa neexistuje. Na všekých pomaly prenáša zlú náladu. Tobi sa ho snaží rozveseliť tak hovorí: "Deidaro-senpai vy sa netešíte na Santu."
"Tobi koľko krát ti mám vysvetlovať, že Santa neexistuje!"
" Ale existuje Deidaro-senpai. Veď kto by potom dával pod stromček darčeky!" Deidara ich tam vždy dáva. Tak mu len povie: "Nechaj to tak!"
"Vidíte! Neviete! Aj vy veríte na Santu! Pretože on jediný môže dať darčeky pod stromček a do ponožiek! "
Tobi odíde zabávať za ostatnými, ale zachvíľu ich Pein zvolá na slávnostnú večeru. Na večeru je namiesto kapra pečený Kisame. MMM... lahôdka. Dobre sa všetci najedia a idú čakať na Santu. Teda až na Deidaru. vonku lsedujú kedy prichádzajú jeho sane. Deidara dá zatiaľ darčeky pod stromček. Potom Tobi kričí na Deidaru: "Deidaro-senpai! Santa ide!" Dediara víde von a zkríkne: "To určite nie je Santa! To bude pasť!" Potom Deidara hodí vtáka z výbušneho ílu a zakričí: "KATSU!" a on vybuchne. Sane padajú dolu. Keď dopadnú Tobi hneď vlezie do vreca a prehrabuje sa v darčekoch. Za chvíľu vylezie a slávnostne prehlási: "Jo tu sú tie plienky pre bábiky čo som chcel!" Ako to dopovie všimne si, že Santa je mŕtvy.
Začne náhaňať Deidaru a kričať: " Deidaro-senpai vy ste zabili Santu!" No čo už. Je po Santovi.

...a Šutr mudrců

4. srpna 2011 v 21:14 | Wadni Brari |  Henry Proper

Vystrihnutá scéna

4. srpna 2011 v 21:10 | Wadni Brari |  Henry Proper

...a Zhulený řád

4. srpna 2011 v 21:08 | Wadni bratri |  Henry Proper

Hviezdny Trojuholník Lásky 6.

4. srpna 2011 v 20:18 | T@ňulka Kaulitz |  Príbehy z mojej tvorby
...No tak som si ho urobila na novo a radšej som sa vyhýbala Ashleyho puse. Hneď ako som sa nalíčila vletela som do mojej izby a začala som sa hrabať v skrini. Nakoniec som vyhrabala krásne biele šaty. Hneď ako som si ich obliekla vletel do izby Ashley.
Ash: WoW ty vyzeráš ako Anjelik
Pozeral som na mňa s otvorenou pusou ako na nejake zjavenie.
Ja: Mhmmhmhh no a v škole budeme vyzerať ako Anjelik s Diablikom. :)))))
Už sme boli všetci hotový a tak sme šli do školy. Keď sme tam došli všetci čumeli na nás.
Bobor: Úúú ty si kočka
Ja: Daj sa vypchať Bobor.
Keď sa mu nepodarilo zbaliť mňa tak šiel k Wivi. No ani sa nestihol priblížiť nie to ešte spamätať už tam bola stena z Andyho.
Andy: Hej počuj ty sopliak! NEDOLIEZAJ! Hej!?
Bobor: A ty si nedovoľuj!........Frajer
Andy: Čo si to povedal!!!???
Bobor: Počul si dobre! :P
Bobor bol taký drzí že sa Andy neovládol a z celej sily mu jednu vrazil. On sa hneď na to rozreval.
Bobor: Aúúúúúúúúú asi mááám zlomenýýýý nóóóós.
Išli sme do triedy. Vymenila som si miesto s Andym. Mala som taký čudný pocit. Najprv sa na mňa Ashley chvíľu díval ale o chvíľu pochopil že nemám dobrú náladu.
Ash: Zlatíčko Čo ti je??
Ja: To nie je dôležité.
Ash: Ale je tak von s tým.
Ja: No.. Ehmm...Vlastne mi nič neni.
Ash: Ale ty mi môžeš povedať všetko.
Ja: Ja.... Môžeš ma objať?
Odpovedal mi len krásnym úsmevom . Prisunula som sa k nemu a on ma pevne chytil aby som mu neušla. Potom ma začal bozkávať. Najprv som sa snažila od neho odtrhnúť lebo som vedela že budeme mať problémy no ale to sa nedala keď vás bozkáva človek ktorého úprimne milujete. Ale z tohto krásneho pocitu nás vyrušil nepriemný hlas Učiteľky.
Uč.: Vy dvaja od seba.
Len sme na ňu nepriemne zazreli a sadli sme si každý na svoju stranu lavice. Potom som počula že Andy zašuchotal papiermi. Otočila som sa a pozerala sa na neho. Vzal si papier a začal kresliť.
Wivi: Čo to kreslíš? Čo to kreslíš?... Čo to kreslíš? Čo to kre...
Andy: Uvidíš :))))
Sladko sa na ňu usmial a vytiahol červenú farbičku nakoniec si vytiahol čiernu. Keď dokreslil tak sa na to pozrel a zo spokojným výrazom v tvári to začal skladať na maličký štvorček. Keď to mal zložené podal to Wivi a tá radosťou bez seba to začala rozbalovať . Pozrela sa na to a celá nadšená dala Andymu pusu. Po hodine šiel Andy s Ashleym von na chodbu. Ja som sa rozbehla za Wivi a tá ako by mi čítala myšlienky už stála a ukazovala mi to umelecké dielo. Bola to nádherná červená ruža a vyzerala asi takto :
Keď Andy dobehol do triedy sadol si na stoličku a vytiahol z tašky fľašu vody . Začal z nej odpíjať a ja som sa v tom ozvala.
Ja: Počuj Andy ja som nevedela že vieš aj kresliť.
Andy: No vieš... Vlastne nikdy nevieš čo ja vlastne ešte dokážem.
Vstal a rozbehol sa za Ashom. Zrazu asi päť minú po odchode Andyho sa v našej triede objavil ten Bobor. Bližil sa ku mne, Ash ani Andy neboli nikde na blízku a nikto iný si to nevšimol. Keď bol pri mne Chytil ma za ruky ale nohy nechal tak . To teda nemal robiť lebo som ho celou silou kopla. Ale on sa nedal odbiť .Chytil sa celou silou za ramená a doslova ma vrazil do tej tvrdej steny. Z toho úderu som sa nestihla ani spamätať a už bol ku mňe pricucnutý tou svojou hubou. Snažila som sa ho odstrčiť ale...